Inspirace ze Slovenska

Lenku Halásovou znám už nějaký ten pátek. Inspirujeme se převážně online, protože bydlí na Slovensku. Ale myslím, že našemu přátelství ty kilometry nijak nebrání. Je pro mě velkou inspirací nejen v roli matky, manželky, dcery. Ale zejména jako člověk, který dokáže pracovat s každodenními radostmi a strastmi a ještě o nich dokáže otevřeně mluvit, psát, točit videa. Naše příběhy ač se odehrávají daleko od sebe jsou tak podobné, že si skoro někdy říkám, jestli nejsme dvojčata :D. Jsem moc vděčná, že mi ji život přivál do "cesty" a že jsou dnes všemožné vychytávky, které nám komunikaci usnadňují. I když už mě napadlo, jestli by nebylo krásné, zejména s Lenkou obnovit krásu a kouzlo psaných dopisů ;). Ale teď k Lence a k tomu jak žije, jak si ojediněle s životem hraje.

Ahoj Leni, musím se přiznat, na mojí cestě mateřství mě hodně inspiruješ a tak bych Ti moc ráda položila pár otázek. O hravosti, ale i o životě. Byla jsi 6,5 roku doma na mateřské. Jak Tě toto období jako člověka nejvíc ovlivnilo? Dokázala bys popsat hlavní rozdíly mezi Lenkou před 5ti lety a teď?

Marti, veru, bola som doma s deťmi vyše šiestich rokov a tá premena neviem či sa dá vôbec opísať. Prvý rok keď sa narodil syn tak som sa dostávala z tažkého pôrodu. Bola to strastiplná cesta. Druhý rok som si konečne začala užívať a vnímať náš spoločný čas. Keď som otehotnela druhý krát tak ma to opäť pribrzdilo a bola som rada, že som. Moje telo si so mnou robilo čo chce. Vynáralo sa v mojom živote toľko otázok a ja som mala pocit, že všetko čo som 20 rokov odkladala zrazu vyplávalo na povrch. Kým so synom som sa cítila naozaj úplne spojená, čo to je som pochopila až pri narodení dcéry. No a v čom ma toto obdobie s deťmi najviac ovplyvnilo? Pochopila som to len pred pár dňami. Od malička som sa potrebovala vymedzovať, neskôr som peršla do stavania si vlastných hraníc. Potom sa postupne hranice začali strácať a došlo mi, že čím viac sebadôvery v seba mám, tým je všetko v mojom živote oveľa jednoduchšie. Aj práve vďaka Tebe som pochopila, že môžem mať proste „veci“ inak a aj tak som v poriadku. To mi celý život nikto nepovedal a ja som skutočne veľmi často mala pocit, že nespĺňam nejakú nepísanú normu. Hlavný rozdiel skutočne vidím v tom, že pred tými piatimi – šiestimi rokmi som vôbec nebola sebavedomá. Pochybovala som o sebe a mala pocit, že stále musím niekomu niečo dokazovať. Dokonca aj keď som si dovolila mať veci inak, vnútorne som ukrutne trpela. Chcela som byť výborný pracovník, výborná dcéra, sestra potom manželka a matka a popritom som celkom zabudla, že v prvom rade som JA jedinečná slobodná bytosť, ktorá má vlastnú cestu. Nič však neľutujem a dnes mi je jasné, že som tie všetky skúsenosti jednoducho potrebovala prežiť.

Ještě než jsem sdílela svoje poznatky o Hravé výzvě, sama sis prošla podobným obdobím se svými dětmi a zkoumala, pozorovala svou hravost, vědomý čas s nimi. Podělíš se s námi o své poznatky?

Kým bol syn len sám tak to hranie s ním som ešte nejak zvládala. Potom prišla zrazu dcéra a ja som robila všetko možné len aby som sa nemusela hrať. Často som nad tým premýšľala prečo ja to hranie sa tak nemám rada. Na ten dôvod som sice neprišla ale začala som hľadať aktivity, z ktorých by som mala radosť aj ja aj deti. Najlepšie nám urobilo keď som prestala deťom vymýšľať program ja ale nechala som to na nich. Dokážu vymyslieť neuveriteľné veci. Celková zmena nastala keď sme spoločne začali výletovať. No a práve minulý rok vďaka nášmu výletovaniu prišla najväčšia zmena. Spustili sme si taký náš rodinný projekt Štvrtkový piknik v záhrade Liptovskej galérie. Postupne sa k nám pridali ďalšie maminky s deťmi a doteraz sa tešíme skvelej spoločnosti. Uvedomila som si, že deti nepotrebujú preliezky a umelo vyrobené ihriská ale milujú čo im ponúka voľná príroda. Chcú loziť po stromoch, šermovať sa palicami alebo len tak ležať v tráve. Keď sa však tak nad tým zamyslím ja sa vlastne s deťmi nehrám. Robíme spoločne mnoho vecí. Niekto by povedal, že sa hráme ale u nás sa to nerozdeľuje na hranie a iné. Len si tak spolu hravo žijeme.

Máš doma 6 ti letého kluka a 3 letou dceru. Jak zvládáte aktivity namixovat tak, aby vyhovovaly všem, aby obohacovaly i přes věkový rozdíl, i přes rozdílnost pohlaví?

Povedala by som, že nemixujeme. Každý si ide svojim tempom a venuje sa tomu na čo má práve chuť. No a keď sa zapáči aktivita aj tomu druhému tak sa pridá alebo to tomu druhému celé rozbije. Zo začiatku keď som vymýšľala čo budeme robiť tak to bolo kopec nervov a nevedeli sme sa dohodnúť. Teraz keď mám chuť robiť napríklad niečo tvorivé tak začnem sama a je mi jasné, že niekto sa isto pridá. Je to tak aj medzi deťmi. Jeden niečo vymyslí a v zápätí ten druhý je už pri ňom. No a najvačšie spory sa vedú o autíčka a vláčiky. Darmo by niekto povedal, že je to čisto chlapská záležitosť. Trochu ťažšie bolo pre nás preklenúť obdobie keď dcéra potrebovala spať pri dojčení. Často sme sa pohli z domu až po jej poobednom spánku ale vzala som to ako odkaz pre mňa, že mi tak jasne dáva najavo, že aj ja potrebujem oddychovať.